Obec Lúka

Oficiálna web stránka obce

Dnes je , meniny oslavuje

skenfrdehuru

     Najstaršia písomná pamiatka o obci pochádza z roku 1246. Vtedy vystupovala obec pod názvom Rethy ( odvodeným z maďarského slova rétlúka). Lúky mali v Uhorsku veľký význam, pretože dobytkárstvo hralo na tomto území špecifickú úlohu. Niet preto divu, že v písomných prameňoch sa s uvedenými názvami a ich odvodeniami ( Lúky) stretávame už od 11. storočia. V roku 1263 sa už obec uvádza v slovenskom pomenovaní ako Lúka, v roku 1348 Rety, 1773, 1863-1907 Luka, 1786 Lúka, Lauka, 1913 Vágluka, od roku 1920 Lúka.22
Prvá písomná zmienka nám nedáva informáciu o tom, kedy obec skutočne vznikla, mnohé obce existovali už niekoľko desiatok rokov predtým, ako boli zachytené v listinnom materiáli. Lúka vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou po veľkom tatárskom plienení Pavažia roku 1241. vytvorenie stredovekej osady pod Tematínskymi kopcami zaiste súviselo s budovaním hradu Tematín ( Temetvény). Podľa niektorých historikov mal Tematín od polovice 13. storočia prevziať úlohu, ktorú na Považí plnil hrad Bana. Bana bola nepochybne jedným z najdôležitejších hradov Považia. V Anonymnej kronike z konca 12. storočia sa spomína vpád starých Maďarov na Považie ( na konci 9. storočia), ktorí sem prenikli z Nitry a dobyli hrady Šintavy, Bana, Beckov, Trenčín. Svoj význam hrad stratil v polovici 12. storočia pravdepodobne dôsledkom tatárskeho vpádu. Aj po jeho zániku sa ešte v listinách spomínbajú hradní úradníci (r. 1251 nobiles iobagiones castri de Bana). Hrad Bana je doposiaľ archeologicky neodkrytou lokalitou. Historici ho najčastejšie umiestňujú do katastrálneho územia Banky pri Piešťanoch. Tematín už od svojho vzniku plnil dôležitú strážnu a signalizačnú funkciu v pohraničnom reťazci pevností Uhorského štátu. Zaťažujúca skúška na neho čakala počas vnútorných rozporov v krajine, keď proti sebe bojovali kráľ Belo IV. a jeho syn kráľovič Štefan, neskorší panovník Štefan V. V prvej písomnej zmienke o hrade, v listine z r. 1270, kráľovič Štefan vyzdvihuje zásluhy comesa Michala, ktorý pre neho ubránil hrad Tematín napriek všetkým snahám kráľa Belu IV. o jeho dobytie. O Michalovi, prvom známom majiteľovi hradu sa viac dozvedáme z listiny z roku 1272. Panovník Štefan V. v nej potvrdzuje Michalovi, synovi Ondreja, jeho vlastnícke práva na majetky – okrem niekoľkých dedín aj na hrad Tematín. V listine sa spomína aj to, že Michal bol od útlej mladosri kráľa Štefana v jeho blízkosti a patril do kruhu jeho najbližších ľudí. Viackrát mu zachránil život.23 Od čias, keď Tematín začal plniť svoju správnu funkciu, Lúka patrila pod panstvo hradu. Jeho majitelia boli súčasne i majiteľmi obce. Ako sme videli na príklade Štefana V., s hradom ako kráľovským majetkom disponoval panovník a ten ho formou donácie ( darovaním ) poskytol svojim oddaným ľuďom. Takýmto spôsobom sa na sklonku 13. storočia dostal hrad Tematín do rúk šľachtickému rodu Hont Poznanovcov. Okrem Tematína vlastnili synovia Kazimíra z bíňanskej vetvy rodu Pangác, Ugrín, Peter, Lampert, Ladislav a Štefan v Nitrianskej župe aj hrady Bojnice, Prievidza a Čachtice. Bratia sa v časoch vlády Ondreja III. (1290-1301) spočili s mocným oligrarchom Matúšom Čákom a zúčastnili sa útokov a drancovaní predovšetkým majetkov cirkevných inštitúcií. Matúš sa však k svojim spojencom nepekne zachoval a odobral im všetky staré majetky, medzi nimi aj hrad Tematín. Roku1299 preberali Urgín, Peter Lampert, Ladislav ku kráľovi Ondrejovi III., ktorý im z vďačnosti tieto majetky vrátil. Matúš Čák však túto donáciu neuznal a hrad Tematín až do svojej smerti roku 1321 bratom nevydal. Ani potom sa bratia Hont Poznanovci k svojim dedičným majetkom nedostali. Napríklad hrad Tematín sa vrátil za vlády Karola Róberta kráľovskej pokladnici.24 Za vlády ľudovíta I. z rodu Anjou sa Uhorsko zaplietlo do vojny o neapolské dedičstvo. Pri tomto ťažení sa mimoriadne vyznamenal Vavrinec nazývaný Tóth / Slovák), pochádzajúci z rozvetveného rodu Hederváry. Panovník mu za zásluhy v tejto výprave daroval rozsiahle majetky. Vavrinec zastával funkciu až troch županov – nitrianskeho, šoportského a železno - hradského. Ľudovít I. bol priaznivo naklonený aj voči Vavrincovmu synovi Mikulášovi, nazývanému Kont. Bol správcom kráľovských pivníc, tekovským županom, neskôr sa stal sedmohradským vojvodom a niekoľkokrát ho zvolili za palatína. Mikulášovi, nazývanému Kont. Bol správcom kráľovských pivníc, tekovským županom, neskôr sa stal sedmohradským vojvodom a niekoľkokrátho zvolili za palatína. Mikulášovi Kontovi daroval v roku 1348 hrad Tematín ( Themetyn) s poddanskými dedinami patriacimi k hradnému panstvu, a to :
Harastnuk ( Hrádok), Pessen ( Piešťany), Zeredahel ( Horná Streda), Rety ( Lúka), Madro ( Modrová), Marwan ( Moravany), Banya ( Banka), Durchreuy ( Ducové), Harka ( Hôrka), Lehota, Ratun ( Ratnovce) a mosoch ( Mošovce).25 Na žiadosť Mikuláša Konta vlastníctvo na hrad panovník rozšíril listinou z roku 1349 aj na bratov Leukusa a Bartolomeja.26
Mikuláš s Bartolomejom si zvolili za svoje sídlo jeden z darovaných majetkov – hrad v Ujlaku ( Ilok v Slavonií), a preto ich potomkovia používali predikát Ujlaky.27 Po smrti Mikuláša Konta (1367) spravovala majetky vdova po Mikulášovi – Klára. Okrem Tematína jej na území Slovenska patrilo aj panstvo Hlohovec. Z listinného materiálu z roku 1395 sa dozvedáme, že v tom období boli pánmi hradu okrem Kláry aj jej syn Mikuláš a synovia Bartolomeja Ladislav a Imrich. 28
V polovici 15. storočia bol majiteľom panstva Tematín Mikuláš Ujlaki, syn Ladislava. Tak ako väčšia príslušníkom tohto rodu aj on sa zapájal do vysokej politiky. Napríklad v rokoch 1444-1446 bol na čele tzv. Huňadyovsko-Ujlakiovskej ligy, ktorá ovládala veľkú časť Uhorska. Roku 1445 bol účastníkov bojov proti Jiskrovi a bratríkovcov, bojoval i proti Petrovi Aksamitovi. Zastával vysoké štátnicové funkcie. V rokoch 1441-1446 bol sedmohradským vojvodom, stal sa slavónskym a mačovským bánom. Pričinením Mateja korvína, ktorý chcel mať z Mikuláša skôr spojenca ako nepriateľa, sa v roku 1463 stal dokonca kráľom Bosny. V roku 1452 vykonali úradníci Nitrianskej stolice na majetkoch patriacichc Mikulášovi Ujlakimu súpis port za účelom vyplatenia bratríkovcov, ktorí obsadili hrad Krúpu. Úradníci neobišli ani obce Tematínskehopanstva. Porta bola vo feudalizme dańovou jednotkou Uhorska. Pôvodne sa portou označovala brána (porta), ktorou mohol prejsť jeden plne naložený voz sena. V období vyhotovovania súpisu sa portou rozumela jedna sedliacka usadlosť. Neskôr podľa zákona z roku 1609 tvorili portu 4. V porovnaní s ostatnými obcami panstva patrila skôr medzi menšie obce. Najviac port mali Piešťany (52), najmenej Malá Modrovka (5)29.
Ďalším vlastníkom Tematína bol Mikulášov syn Vavrinec Ujlaki, ktorý zdedil po otcovi okrem majetkov aj niektoré z jeho titulov. Bol sedmohradským vojvodom i mačovským bánom. Vavrinec Ujlaki zomrel roku 1524 bez potomkov, a preto hrad opäť pripadol kráľovi.30 Po vymretí mocného rodu Ujlakiovcov ich majetky dostávali príslušníci iných vzmáhajúcich sa rodov. Patrili medzi nich aj Thurzovci.
Roku 1524 dal Ľudovít II. do zálohu hrad Tematín za 25 tisíc zlatých Alexejovi Thurzovi z Betlanoviec. V listine, ktorá tento prevod majetku zachytáva, sa spomína medzi obcami patriacimi hradu aj Lúka – pod názvom Rethee. V prvých rokoch panstva Thurzovcov na Tematíne sa zachoval zaujímavý dokument o spore hradu so susednými zemepánmi, ktorý vyšetrovala Ostrihomská kapitula. Z písomností tohto sporu, v ktorom sa riešila problematika svojvoľných postupov hradného kastelára, sa dozvedáme, že krátko po roku1526 jestvovalo na Veľkom Váhu pri Lúke špeciálne zariadenie na vyberanie mýta od plaviacich sa pltí – tzv. klausúra.32 Alexeje Thurzo, krajinský sudca a miestodržiteľ v Uhorsku, zomrel roku 1543. Nemal mužských potomkov a so súhlasom panovníka svoje najdôležitejšie majetky, medzi nimi i Tematínske panstvo, testamentárne zanechal svojim dvom dcéram – Anne a Alžbete. Mužskí členovia rodu testament neuznali a začalo sa komplikované obdobie rodinných rozporov, ktoré sa skončili až roku 1596, keď zomrela bez potomkov, Anna Salmová, dcéra Alžbety Thurzovej a Júliusa Salmu. Jej majetky pripadli Stanislavovi, Mikulášovi a Krištofovi, pravnukom kremnického komorného grófa Juraja Thurzu, ktorý bol starším bratom A. Thurzu. Tematínske panstvo sa však Thurzovcom vtedy ešte nedostalo. Bratia mali finančné ťažkosti, pretože investovali veľké peniaze do nákladných prestavieb hradov Šintavy, Hlohovca a Bojníc. Museli preto roku 1598 dať Tematínske panstvo do zálohu Weinhartdtovi Salmovi za 48 tisíc zlatých. Weinhardt však robil všetko preto, aby najlukratívnejšiu časť panstva Banku, Piešťany skúpeľmi získal do svojej dedičskej držby33. Až po smrti Mikuláša (1609) a Krištofa (1614) sa podarilo Stanislavovi Thurzovi vyplatením záložnej sumy vymeniť hrad zo zálohu.34
Stanislav Thurzo vykonal na hrade veľmi potrebné opravy a postaral sa aj o jeho lepšie vyzbrojenie. na to si povolal talianskeho puškárskeho majstra z Benátok Angela Ricciardiho. Stanislav zasahoval aj do hospodárskych pomerov obcí Tematínskeho panstva. Dvadsiateho septembra 1607 daroval obyvateľom Lúky zem – kopanicu neďaleko rieky Váh o veľkosti 37 jutár.35
Po smrti Stanislava Thurzo získala podľa testamentu z roku 1624 Tematínske panstvo jeho dcéra Eva. Vydala sa za Štefana Pográniho, no zomrela veľmi skoro ( r. 1627) bez potomkov. Podľa spomínaného testamentu panstvo Tematín v takom prípade malo pripadnúť jej bratovi Adamovi.36 Adam však zomrel roku 1635 tiež bez potomkov, ako i posledný Stanislavov syn Michal, ktorý zomrel r. 1636. Ním vymrel rod Thurzovcov po meči a celý ich majetkový komplex prevzala kráľovská komora. Z posledného roku panstva Thurzovcov na hrade pochádza jeden z dôležitejších písomných prameňov o Tematíne a o obci Lúka. Je ním urbár Tematínskeho hradného panstva z roku 1636.37 Informuje okrem iného o tom, že v čase vyhotovovania urbára bol richtárom Ján (Joannis) Súkenník. Prísažní sú uvedení dvaja: Mikuláš Bajtos ( Nicolaus Baytos) a Martin Ďurečka ( Martinus Gyureczka). V urbári sú cenné údaje o obyvateľoch a o ich spôsobe vykonávania poddanských služieb. V obci bolo 27 sedliakov, ktorí hospodárili na 15 sedliackych usadlostiach. Z uvedeného vyplýva, že v tomto období sa pôvodné sedliacke usadlosti už nezachovali v celosti, ale v dôsledku dedenia sa rozbili na menšie časti. Len jeden sedliak – Ján (Joannes) Dornowech mal celú usadlosť, trinásť sedliakov malo v držbe polovičné usadlosti, tretinu usadlostí vlastnili piati a štvrtinové dvaja sedliaci. Usadlosti sa delili v rámci sedliackych rodín. Svedčí o tom aj skutočnosť, že viacerí sedliaci mali totožné priezviská. Napríklad v urbári je uvedených päť sedliakov s priezviskom Ďurečka ( Giureczka), dvaja s priezviskom Ivanowech, traja s priezviskom Lackovič ( Lazkovicz). Okrem nich sa v urbári uvádzajú ešte priezviská Bajtos, Pavlička ( Pauliczka), Ciklovič ( Cziklowicz), Cziczan, Ďurkovič ( Giurikowics), Vanivech, Hlinka ( Hlanka), Pistech, Pistowech. Urbár neuvádza, koľko hospodárskych zvierat chovali jednotliví sedliaci, ale opisuje len spôsob vykonávania pánskych povinností – devätnásť sedliakov vykonávalo službu koňmo, piati používali záprahový dobytok a dvaja na služby chodili pešo.
Okrem sedliakom je v urbári uvedená aj časť obyvateľom Lúky, ktorí sa nazývali želiari. Pokiaľ sa sedliacke usadlosti skladali z intravilánu ( dom a záhrada) a extravilánu ( orná pôda, lúky), želiarske hospodárstva boli skromnejšie a tvoril ich spravidla iba intravilán. Medzi želiarov, ktorí vlastnili domy tzv. domkárov, patrili: Ján Súkenník, Martin Pecho, Tomáš Striklovič, Ján Tešlar, Ján Kristachovič, Kveta Václavka, Martin Vestenický, Ján HrehovJuraj Svýbocký. Dom želiara Mikličkovského bol v tom čase opustený. Je zaujímavé, že medzi sedliakmi i želiermi bolo pomerne veľa priezvisk s koncovkami – ič. Vyskytuje sa tu aj priezvisko Chorvát. To môže viesť k domienke, že v obci Lúka povinní platiť nasledovné poplatky: na sv. Juraja – 16,5 denára na usadlosť, na narodenie Pána 16,5 denára na usadlosť, na sv. Michala 16,5 denára na usadlosť, 1 kapúna ( vyklieštený kohút ) na usadlosť a 6 vajec.
Lúka v dobe vyhotovenia urbára patrila medzi stredné až menšie obce panstva. V prvých rokoch 16. storočia sa počet domov pohyboval od 28 do 31. na porovnanie – Piešťany mali roku 1598 144 domov, najmenšia obec panstva – Nová Lehota – 20 domov.
Obyvateľstvo Lúky popri poľnohospodárstve zaoberalo ovocinárstvom a pestovaním vinnej révy. O viniciach v Lúke sa dozvedáme z písomných prameňov už od roku 1551. Úroda hrozna bola veľmi kolísavá, ale niektoré roky boli úrodné, napríklad rok 1586, keď sa vyrobilo až 543 okovov vína ( 1 okov – 64 holiev, t.j. 0,5430 hl ), čo je vzhľadom na oblasť, v ktorej sa Lúka nachádza, celkom slušný výsledok.38 V roku 1674 bol v chotári obce pánsky vinohrad o rozlohe 21 kopáčov ( 1 kopáč – 338,4 štvorcového metra). 39 V obci pracovali aj hrnčiari. Výrobňa pálených hrncov bola pod Babou Horou. Hlinu získavali remeselníci z brala Lovičnej doliny. Priezvisko Súkenník uvedené v urbári naznačuje, že sa v obci vyrábalo plátno. Konope močili v močidlách, do ktorých sa napúšťala voda z Lúčanky.
Urbár z roku 1636, ktorým sme sa vyššie zaoberali, bol vyhotovený v dobe, keď majetkové pomery Tematínskeho panstva sa po vymretí Thurzovcov výrazne zmenili. Časť hradu Tematín a jemu patriacimi dedinami spolu s panstvom Richnava zálohoval Ferdinand III. roku 1638 Jánovi a Ondrejovi Rottalovcom a ich sestrám Zuzane a manželom Júliusom Fitterom a Kataríne s manželom Františkom Šándorom. Medzi podmienkami, ktoré mali majitelia panstva dodržať, bolo , že svojich poddaných nemajú zaťažovať novými robotami ( nocivos et gravioribus), ale sa majú držať starého urbára. Z hľadiska rodiny Thurzovcov sa Tematín nedostal celkom do cudzích rúk. Bratia Rottalovci a ich sestry boli deti Márie Thurzovej, vydatej za moravského grófa Jána Jakuba Rottala, sestry palatína Stanislava Thurza.40
Roku 1639 im panovník udelil celé Tematínske a Richnavské panstvá rozdelené na štyri rovnaké časti. Ján Rottal, kráľovský sudca margrófstva moravského, sa svojho majetkového dielu vzdal v prospech Štefana Čákiho a jeho ženy Evy Forgáčovej.41 Július Fitter a jeho žena Zuzana Rottalová svoju časť majetku prenajali roku 1654 Jurajovi Berénimu.42 K rodinám, ktoré vlastnili Tematín, pribudli roku 1658 Berčéniovci, ktrorí na hrade našli útočište pred Turkami. Roku 1665 sa tu narodil Mikuláš Berčéni, hlavný veliteľ vojsk Františka Rákociho II. Za Tureckého nebezpečenstva poskytovali považské hrady, medzi nimi aj Tematín, dostatok ochrany. O to viac boli vystavení tureckým nájazdom bezbranní obyvatelia obcí. Nebezpečenstvo týchto nájazdov sa zvýšilo hlavne po tom, čo sa roku 1663 podarilo Osmanskej armáde dobyť Nové Zámky, Nitru, Levice a Hlohovec. Odvtedy nič nebránilo, aby svoje výboje uskutočňovali čoraz viac na sever. Napríklad v októbri 1663 sa v plienení Považia dostali až po Trenčín. Koncom septembra 1663 poslal Husein paša, veliteľ Nových Zámkov, obyvateľom dedín severne od Hlohovca výzvu, aby uznali tureckú zvrchovanosť. Tým dedinám, ktoré odmietnu poddať sa Turkom, hrozil záhubou. Dediny na ľavom brehu Váhu teda inú možnosť nemali, len sa podrobiť. Urobili tak aj obyvatelia Lúky. Dedina sa formálne stala súčasťou novozámockého ejáletu a obyvatelia Lúky sa stali poddanými tureckého sultána sídliaceho v ďalekom Istanbule.
Turci spísali nových poddaných do osobitného daňového súpisu (defteru) a vyrúbili Lúke daň. Podľa súpisu bolo v Lúke 59 osôb platiacich daň z hlavy. Pri priezviskách obyvateľov prekvapuje ich rozmanitosť. Uvádzame časť mien a priezvisk: Adamic Jano, Michal Ďuro, Ondro Kalis, Martin Dolinec, pastrier Moravan, Ondrej Kolár, Ďuro Kováč, Ďuro Pajkoš, Jano Firický, Michal Hájnik Ďuro Kubičan, Michal Kolár, Štefan Mlynár, Jano Ďuro, Mikuláš Ištevko, Mikuláš Hanus, Mikuláš Lacký.
Majiteľov domov napočítali tureckí úradníci 44. Každý platil 50 akče, dovedna 2200 akče. V súpise sa vyčíslila hodnota ďalších poplatkov: desiatok z obilia ( 220 kilov – 4400 akče), dvojnásobný desiatok (110 kilov - 1100 akče), desiatok z muštu ( 1050 pínt – 5250 akče), desiatok zo včelínov ( 50 akče), daň z oviec ( 135 akče), daň z mlyna o jednom kolese, ktorý pol roka melie ( 36 akče), daň z dreva a sena ( 750 akče), daň z pasenia a odmena hájnikovi (660 akče), da§ z ošípaných ( 190 akče), Celkovo bollo Lúke vyrúbených 14 771 akče. Na porovnanie: Hubina mala 12 000 akče, Moravany 10 400 akče, MOdrová 8180 akče.43
V poslednej tretine 17. storočia, keď bezprostredné nebezpečenstvo od Turkov pominulo, strácali hrady svoju fortifikačnú funkciu. Aj pre šľachtu strácali miestami, ktoré im z hľadiska ich zvýšených nárokov prestali vyhovovať. Preto sa sťahovala do pohodlnejších kaštieľov. Tak to bolo i u šľachtických rodín, ktorým patril Tematín. Berčéniovci si vybudovali kaštieľ v Brunovciach a Šándorovci v Lúke. Lučanský kaštieľ vybudovaný v roku 167444 je neskoro renesančná stavba s krížovými a lunetovými klenbami, vybudovaná na pevnostná na pevnostný spôsob so štyrmi nárožnými vežami. Kaštieľ dal pravdepodobne postyviť syn Františka Šándora a Kataríny, rod Rottalovej, Gašpar Šándor so ženou Katarínou, rod. Sluhovou ( Catharina Szluha). Podľa ľudovej tradície bola Katarína energickou ženou a často zasahovala i do náležitostí svojho manžela. Presadila, že kaštieľ postavili menší a inak, ako pôvodne plánoval Gašpar. Jej muž zväčšil svoju porážku so nápisu na tabuľu, ktorá pôvodne visela na jednej zo stien kaštieľa: Jaj annak a háznak, hol a tehében jarmot vet a bikának, voľne preložené: beda tomu dvorovi, v ktorom rozkazuje krava krava volovi.
Už v prvom desaťročí existencie tohto kaštieľa sa v ňom uskutočnila dôležitá udalosť. Trinásteho októbra 1683 tu zasadlo valné zhromaždenie Nitrianskej župy.45 Po smrti Gašpara Šándora vykonali 24. septembra 1684 súpis majetkov Kataríny Sluhovej patril kaštieľ v Lúke s kaplnkou Márie Magdalény a maštaľami, záhrada, vinica, 20 vínnych nádob, 280 trnavských meríc ( okolo 74,2 hl) zmiešaného obilia, ročná úroda jačmeňa, t.j. 50 trnavských meríc (13,25 hl), 9 trnavských meríc (42,40 hl) ovsa. Na obranu kaštieľa slúžila slúžila 1 bombarda a 6 muškiet. Do inventára kaštieľa patrilo 6 postelí, 10 stoličiek, 15 vínnych nádob. Pre potreby pivovaru boli v obci dva medenné kotly, väčší a menší a všetky k tomu potrebné nástroje. K hospodárskemu dvoru patrilo 5 kráv, 1 býk, 10 teliat, 30 oviec a kôz, 4 vymiškované a vykŕmené ošípané, 3 staré ošípané, 2 prasiatka, 36 sliepok a kohútov, 12 kačíc.
K majetkom Kataríny Sluhovej patrili aj pozemky s ornou pôdou, ktoré sa nachádzali v lokalitách: Na zátrstí meríc, Na Babej hore s výsevou 30 trnavských meríc, Na Babej hore s výsevou 50 trnavských meríc, túto polohu však súpis udáva ako neplodnú pôdu. Pri Malej Modrovej ( Kis Modro) s výsevou 4 trnavských meríc, Chmeľnica s výsevou 6 trnavských meríc. V tejto lokalite bolo vysiate konope. K ďalším majetkom patrili Rudina s výsevou 8 trnavských meríc a Medzi hory s výsevou 6 trnavských meríc, Ohrada v Malej Modrovej, vinice tamtiež a konečne lúka Bajtošovská, obrábaná koscami. V súpise sa spomína aj meno richtára Jána Janovicha ( Ioannes Ioanovich), ktorý so synom Jánom choval 4 býčky a 1 kravu, i nemá poddaných – Juraj Michalovich a Michal Kleas. Okrem majetkov v Lúke patrila Kataríne Sluhovej aj štvrtina hradu Tematín.46
Roku 1688 bol vyhotovený ďalší súpis majetku Šándorovcov. Dozvedáme sa z neho, že Šándorovcom v areáli kaštieľa pripadla väčšia pivnica a maštaľ a dve tretiny všetkých nehnuteľností patriacich kaštieľu. Anna Šándorová s Adalbertom (Vojtechom) Šándorom47 získali východnú časť kaštieľa, jeho západná časť s ostatným majetkom pripadla kráľovskej pokladnici. V súpise je i cenný zoznam poddaných Lúky: Michal Hainikovich, Anna Potocznich, Nicolaus Mlynarcicz, Nicolaus Laczkowich, Ioannes Halgas, Stephanus Hornych, Zachar Jurikovich, Adamus Dolnich, Georgius Michalowicz, Martinus Ferenczovich, Michal Kovács. Medzi opustené oblasti Lúky patrili tie, ktorých majitelia boli: Ioannes Ioanovich, Georgius Kolarovich, Martin Melicherovich, Martin Dolnich. Medzi tými, ktorí Lúku opustili, sa spomína Ioani Tomasowich. V súpise sa okrem nich uvádzajú mená Pechovka a Blaskovich.48
Tematínskeho panstva sa dotkli i udalosti spojené s povstaním Imricha Tököliho. Za účasť na tomto povstaní skonfiškovali jednému z užívateľov Tematína – Štefanovi Čákimu ( Csákymu) mladšiemu (1635-1699), príbuznému Mikuláša Berčéniho, všetky majetky.49 Dekrétom Leopoldova I. z 11. decembra 1693 mu bol Tematín s obcami Lúka, Hubina, Moravany, Hrádok, Modrová, Modrovka, Stará a Nová Lehota, Ducové znovu darovaný.50 Keďže Štefan Čáki bol trikrát ženatý a mal 26 detí, zákonite sa po jeho smrti v roku 1699 objavili starostom s rozdelením Tematínskeho hradu medzi dedičov. Tí ho do roku 1702 užívali spoločne.51
Udalosti spojené s povstaním Františka Rákociho II., ktoré sa odohrávali v rokoch 1703-1711, boli poslednými, v ktorých hrad Tematín plnil určitú úlohu. V tomto čase väčšiu časť Tematínskeho panstva vlastnili Berčéniovci. Ako sme už spomenuli, hlavným veliteľom kuruckých vojsk za tohto povstania sa stal Mikuláš Berčéni, ktorý sa na Tematínskom hrade narodil. Za povstania dal Berčéni hrad opraviť a dobre ho vybavil aj zbrojným materiálom, Zabezpečil i stálu vojenskú posádku na hrade. V prvých rokoch povstania sa Tematín stal miestom obliehania cisárskymi vojskami. Podarilo sa im zmocniť sa ho pod vedením nemeckého generála Stahrenberga. Vtedy došlo i k zničeniu písomností hradného archívu.52
V júli 1708 táborili pod Temtínom – v Lúke hlavné sily Rákociho vojska. Ich veliteľ Mikuláš Berčéni sa zdržiaval v neďalekých Brunovciach. Tam ho 31. júla 1708 navštívil sám František Rákoci. Vtedy sa v Brunovskom kaštieli pravdepodobne uskutočnila aj dôležitá vojenská porada, ktorá ovplyvnila ďalší priebeh povstania. V ten istý deň sa kurici vydali z Lúky smerom k Trenčínu, aby 3. augusta 1708 pri Hámroch vybojovali s cisárskym vojskom pamätnú bitku, v ktorej utrpeli citeľnú porážku.53
O osudoch Rákociho povstania, ako aj Tematínskeho hradu sa rozhodlo roku 1710. Po porážke rákociovských vojsk 22. januára roho istého roku sa v maďarskom Romháni definitívne rozplynul sen o protihabsburskom odboji. Krátko potom sa cisárskemu generálovi Heisterovi podarilo obsadiť Brunovce s cieľom zajať Berčéniho. Ten sa však o generálnom úmysle dozvedel, odišiel najskôr na Tematín a odtiaľ údajne v preoblečení sa mu podarilo uniknúť horskými cestami až do Poľska. Kurici bránili hrad pred cisárskymi vojskami len formálne, predstierali, že Berčéni je stále s nimi. Vzdali sa až po troch dňoch, keď ich veliteľ získal dostatočný náskok. Ešte v tom istom roku Berčénimu skonfiškovali všetky temetínske majetky. Cisárske vojsko hrad zbúralo.54 Pamiatku Berčéniho na Tematíne pripomínala veľká mramorová tabuľa, pripevnená na ľavej strane hradu pri hlavnej bráne: E VÁRBAN SZÜLETETT 1665, DECEMBER 6-án SZEKERESI GRÓF BERCSENYI MIKLÓS II. RÁKOCZY, FEJEDELEM HELYTARTOJA FÖHADI VEZÉRE LEGEBENSÖBB BARETJA MEGHALT RODOSTOBAN 1725, NOVEMBER 6-án, OMANIA SI PERDAS FAMAM SERVERE MEMENTO. Na tabuli sa uvádza, že Berčéni bol u Františka Rákociho II. hlavným veliteľom i priateľom. Cenné sú i životopisné údaje – podľa nich sa Berčéni narodil 6. decembra 1665 na Tematínskom hrade a zomrel 6. novembra 1725 v Rodoste55 v Turecku, kde v tom období žil vo vyhnanstve aj František Rákoci. Text zakončuje latinsky písané heslo: Keď aj všetko stratíš, hľaď si dobrú povesť zachovať.
O existencii tejto pamätnej tabule vieme od významného floristu Jozefa Ľudovíta Holubyho, ktorý ju spomína vo svojej správe o botanických výletoch na Tematín. Publikoval ju v Slovenských pohľadoch v roku 1902.56 Podľa svedectva dal tabuľu vyhotoviť roku 1899 barón Medňanský z Lúky ( pravdepodobne Dionýz Medňanský alebo jeho syn Imrich). Bola tu len dve desaťročia, pretože v roku 1919 bola zrejme pre maďarský text z hradu odstránená a zničená.57
Ľudovít Holuby vo svojom príspevku ďalej uvádza, že pamiatka na Berčéniho žije v tunajšom ľude. Zamýšľa sa i nad obsahom hesla v poslednom riadku konštatuje, že Ladislavovi Očkaiovi, ktorý bol tiež veľkou osobnosťou povstania, ale v rozhodujúcich chvíľach zriadil a pridal sa k cisárovi, pre jeho vierolomnosť, tabule s takýmto textom písať nik nebude. K osobnosti Mikuláša Berčéniho sa zachovalo v múzeách a archívoch na Slovensku niekoľko zaujímavých dokumentov a akvizícií.58 O získanie bývalých majetkov Berčéniho sa usilovala rodina Šándorovcov. Z roku 1730 máme doklad o to, nitriansky podžupan Adalbert Šándor, ktorý už v roku 1723 vlastnil celú obec Lúku, kúpil od kardinála Čákiho všetky zálohové a inskripčné práva na panstvo Tematín za zvyškov sumu 7683 zlatých, a stal sa tak dedičným majiteľom väčšiny bývalého Tematínskeho panstva.59 Majetok zdedil syn František so ženou Barborou Motešickou. V Lúke sa im 11. augusta 1750 narodil syn Štefan, ktorý sa stal v poslednej štvrtine 18. storočia jednou z najvýznamnejších osobností Uhorska. Preslávil sa ako spisovateľ a bibliograf. O majetky v Lúke sa staral, nie však dostatočne, jeho brat Karol.60 V 18. storočí najvýznamnejšou udalosťou v živote poddaných v Lúke bola nepochybne urbárska regulácia, ktorú neriadila Mária Terézia a ktorá znamenala aj pre obyvateľov Lúky určitú zmenu k lepšiemu. stoličná komisia, ktorá prešetrovala starý urbársky stav a určovala nový spôsob a rozsah poddanských poplatkov a dávok, prišla do Lúky 28. júna 1769.61 Na deväť otázok, týkajúcich sa urbárskych pomerov, odpovedal richtár Ján Horných (Hornich) a prísažný Adam Krajčikech, Tomáš Lackech, Martin Krajčikech, Juro Ferovič. Podľa ich odpovedí si môžeme urobiť obraz o rozsahu a spôsobe plnenia pánskych povinností.
Poddaní obce nevlastnili nejaký exemplár urbáru, podľa ktorého by sa riadili, ale pri plnení poddanských povinností postupovali v súlade so starými zvyklosťami Tematínskeho panstva. Podľa nich sedliaci pracovali na pánskych majetkoch jeden deň v týždni so záprahom od sv. Michala do sv. Jána ( od 29.9 do 22.6.) alebo peší tri dni. Od sv. Jána, až kým sa neskončila žatva, vykonávali pešie služby. Želiari robotovali cez žatvu 2 dni a ostatný čas len 1 deň. Komisia sa pýtala aj na obecné zisky a škody. Jediný príjem do obecnej pokladnice bol z dreva, ktoré vozili z panských hôr a časť z neho mohli predávať. Škody robia obyvateľom Lúky predovšetkým neskrotená rieka Váh so svojimi častými prívalmi vody. V urbári sa ďalej spomínajú naturálne dávky, ktoré poddaní odovzdávajú panstvu. Z obilnín to bolo čisté zrno, raž, jačmeň, ovos ďalej vajcia a kurence. Zaujímavé sú dávky kmínu, lieskova a semenca. V urbári je i zoznam kopáčov, ktorí v polohách Stredne a Stará hora pestovali vinič. Z toho vidieť, že vinnej réve sa v Lúke aj v tomto období ešte darilo. Zoznam obsahuje 41 vinohradníkov. Najväčšími vinohradmi sa mohli popýšiť Adam a Štefan Krajčikch, ktorí obrábali vinohradnícku pôdu o rozlohe 17 kopáčov – t.j. 5,75 ha. ä
V súpise poddaných dominujú staršie priezviská z Lúky, napríklad Lackech, Hedcech, Potočný, Horných, Krajčíkech, Melicher, Bajtoš, ale popri nich sa objavujú priezviska nové, ktoré sa neskôr v obci rozšírili: Gajdošech, Vranka,Selčan, Janech.
Podľa urbára bolo v obci 21 sedliakov a 18 želiarov. Päť opustených usadlostí spravoval Adalbert Šándora jeho vnuk Karol Šándor. Tereziánsky urbár síce nezbavil poddaných v Lúke poplatkov a robôt, ale v určitej miere zamedzil svojvoľnému zvyšovaniu urbárskych povinností pánmi. V obci sa vytvorili pomerne dobré podmienky na zvýšenie počtu obyvateľov. Roku 1787 bolo v Lúke 77 domov, v ktorých žilo 590 obyvateľov. Sídelné jadro starej Lúky bolo v hornom konci ( vo Vajnech Ohrádke). Zodpovedá tomu aj poloha starého už nejestvujúceho cintorína na Kaplni. Až v tom období sa začalo stavať smerom dolu okolo potoka. V 19. storočí sa majetkové pomery Tematínskeho panstva, teda Lúky opäť skomplikovalo. Spôsobila to skutočnosť, že spisovateľ Štefan Šándor zomrel v roku 1815 bezdetný a jeho brat Karol po sebe nezanechal mužských potomkov, ale dve dcéry. Z písomných prameňov sa dozvedáme, že v roku 1827 spravoval Tematínske panstvo komposesorát v zložení: Anna Huňady ( Hunyady), vdova po Pavlovi Zerdahelym, Jozef Motešický, Michal a Mikuláš Šándorovci, Anna Vietorisková, vdova po Antonovi Šándorovi, ktorej pripadol kaštieľ a väčšia časť Lúky.62 Majetok poslednej menovanej komposesorke prevzala jej dcéra Jana, vydatá za Rafaela Ghyczy ( Ghiczi). Ich dcéra Agáta Ghyczy ( Ghiczi) sa vydala za Dionýza Medňanského, syna známeho spisovateľa Alojza Medňanského.63 Medňanskovcom začal patriť kaštieľ v Lúke od začiatku 60. rokov 19. storočia. Bolo to obdobie plné prevratných zmien. Zrušením poddanstva roku 1848 sa postupne končila závislosť bývalých poddaných od feduálnych pánov. Proces, pri ktorom sa užívatelia pôdy stávali jej skutočnými vlastníkmi, sa nazýval segregácia a v Lúke prebiehal v 70. rokoch minulého storočia. Lesy v Lúčanskom chotári o výmere 168 katastrálnych jutár ( 93 ha a 7á) sa vydelili z panského majetku a roku 1876 pripadli bývalým urbarialistom.64 Vlastníctvo sa potvrdzovalo v pozemkovej knihe. Vznikali pozemkoknižné zápisnice (vložky), ktoré sú ešte i dnes potrebnými pomocníkmi pri riešení vlastníckych vzťahov. Z pozemkoknižnej zápisnice č. 4 sa napríklad dozvedáme, že časť kaštieľa v Lúke dostal do vlastníctva roku 1887 barón Imrich Medňanský, syn Dionýza. Roku 1897 dostal ďalšiu časť a roku 1902 mu pripadol celý.65
Štatistika z roku 1871 registruje v Lúke 85 malých vlastníkov pôdy. V obci bolo postavených 76 domov. Pôsobil tu i pekár, 3 mlynári, kováč, krajčír s pomocníkom, obchodník s látkami, kolár s pomocníkom. Vinohrady sa v tom roku už nespomínajú. Počet obyvateľov – 649 – bol ešte pomerne vysoký, aj keď v minulých desaťročiach silne kolísal, napríklad v roku 1869 žilo v obci len 572 obyvateľov. Znižovanie počtu obyvateľov zrejme zapríčinili choroby najčastejšie cholera, keď napríklad roku 1848 zomrelo z 57 chorých 40 ľudí. Vývoj obce negatívne poznačila absencia železničnej trate. Tá sa vybudovala na druhom brehu Váhu, a tak obyvatelia Lúky od roku 1876 mohli používať železničnú stanicu v Brunovciach, vo vzdialenosti 6 km, alebo v Piešťanoch, vzdialených 11 km na juhozápad.
Prevratné zmeny súvisiace so zrušením poddanstva sa dotýkali aj verejnej správy. Dovtedy síce existovala v obciach určitá forma samosprávy, napríklad voľba richtára a prísažných, ale bola ovplyvňovaná feudálmi. Skutočná samospráva v obciach nastala až po vydaní zákonného článku 22/1886, ktorý upravoval postavenie obcí v plnom rozsahu. Rozoznával tri kategórie obcí. Lúka patrila do kategórie malých obcí. Samosprávu reprezentoval richtár a dvaja prísažní. V rámci štruktúry štátnej správy Lúka patrila spolu s obcami Hrádok, Hôrka, Nová Lehota, Stará Lehota, Modrová ( veľká Modrová), Modrovka ( Malá Modrová) do obvodného notariátu so sídlom v Hrádku. Hrádocký notariát bol začlenený do okresu Nového mesta nad Váhom.
Prvé zasadnutie obecného zastupiteľstva obce Lúka sa uskutočnilo spolu s obecnými zastupiteľstvami Malej a Veľkej Modrovej 6. apríla 1898. Lúku zastupoval starosta Štefan Gajdošech s členmi zastupiteľstva Šalamúnom Brinzerom, Štefanom Ištokom, Jánom Lackom ( Tomaškovičom), Jozefom Krajčím. Baróna Imricha Medňanského zastupoval Jozef Witvár. Podľa ďalších zápisníc samosprávnych orgánov z roku 1898 obecnú radu tvorili ešte Michal Filkus, Martin Lacko, Ondriš Gajdošech, Martin Krajčech, Michal Krajčech.
Vo funkcií starostu vystriedal roku 1903 Štefana Gajdošecha Adam Krajčík.Roku 1912 bol za starostu opäť zvolený Štefan Gajdošech. 66 Rozpútanie prvej svetovej vojny roku 1914 malo v celej krajine negatívne následky. Život obce ovplyvnila najviac tá skutočnosť, že aj v Lúke museli narukovať všetci bajaschopní muži do 40 rokov. Slovenskí vojaci slúžili v 171. trenčianskom a 72. bratislavskom pešom pluku, v 9., 13., 14. a 15. honvédskom pluku z Košíc, Bratislavy, Nitry a Trenčína a v 29. lučeneckom a 32. prešovskej jednotke poľných strelcov. Na bojiskách 1. svetovej vojne padlo z Lúky až 25 mužov ( Godál, Mižalka, Dankech, Gajdošech, dvaja synovia Michala Faru, hájnik Margetin a Lacko, ako aj ďalších 17 občanov Lúky.)

  zmos logo                   zmo logo                 ROP                 gdpr 

 

Our website is protected by DMC Firewall!